Viera a rozum

Viera a rozum sú charakteristikami ľudskej duše. Vďaka nim možno získavať poznanie o fyzických a duchovných rozmeroch existencie. ‘Abdu’l‑Bahá hovorí: „Vierou sa myslí po prvé vedomé poznanie a po druhé konanie dobrých skutkov.“ ¹ Rozum opisuje ako „prvú schopnosť človeka“ ² a podotýka, že rozumová schopnosť „vyčleňuje človeka spomedzi všetkých stvorených bytostí a činí z neho výnimočné stvorenie.“ ³ „Boh nám dal racionálnu myseľ za tým účelom, aby sme prenikali všetkými vecami a nachádzali pravdu. Ak človek poprie rozum, čo potom ostane?“ ⁴ Viera a rozum spoločne umožňujú odhaľovať schopnosti a danosti skryté v jednotlivcoch a v ľudstvu ako celku. Umožňujú ľuďom pracovať na tom, aby sa tento potenciál využil.

Často sa hovorí, že medzi vierou a rozumom existuje akási dualita, že srdce a myseľ sú v neustálom rozpore. No toto tvrdenie sa zakladá na nedostatočnom opise viery a rozumu. Napríklad vieru častokrát chápeme ako vymýšľanie si, povery, iracionalitu a ignorovanie faktov. Opisuje sa ako protiklad k poznaniu. Podobne je zasa rozum redukovaný na určitý typ racionality, ktorý sa obmedzuje na empirickú oblasť, pričom odmieta všetko, čo sa nedá spočítať, a neuznáva akékoľvek domnienky. V skutočnosti sú viera a rozum dve vzájomne sa dopĺňajúce schopnosti ľudskej bytosti, ktoré spoločne umožňujú chápanie skutočnosti. Oba sú nástrojmi, pomocou ktorých spoločnosť chápe pravdu. ‘Abdu’l‑Bahá píše: „Ak náboženstvo oponuje rozumu a vede, nie je možné uveriť. A ak sa viera a dôvera v božské náboženstvo neprejavia v srdci, nemožno dosiahnuť žiaden duchovný úspech.“ ⁵

Mať vieru neznamená iba „poznať“ pravdu. Skutočná viera je vedomé poznanie vyjadrené skutkami. Bahá’u’lláh vraví, že „podstatu viery predstavuje nemnoho slov a preveľa činov…“ ⁶ Na tú istú tému ‘Abdu’l‑Bahá napísal: „na prvom mieste je poznať a potom konať.“ ⁷ Ak poznáme pravdu, potom sme povinní konať v súlade s ňou, odpútaní od vecí tohto sveta. „Tí, ktorí kráčajú chodníkom viery,“ napísal Bahá’u’lláh, „sa musia očistiť od všetkého pozemského – uši od planých rečí, myseľ od márnivých predstáv, srdce od svetských záľub, oči od pominuteľného. Mali by vložiť dôveru v Boha a, pevne sa Ho pridržiavajúc, kráčať Jeho cestou.“ ⁸

‘Abdu’l‑Bahá v početných úryvkoch podčiarkuje dôležitosť rozumu a racionality a poznamenáva, že tieto schopnosti povyšujú ľudskú bytosť „nad všetky ostatné formy života“. ⁹ Hovorí, že „Najväčšie dary človeka sú rozum a výrečnosť vyjadrovania.“ ¹⁰ Pýta sa: „Ako môže človek veriť tomu, o čom vie, že sa to prieči rozumu? … Môže srdce prijať to, čo rozum popiera?“ ¹¹ a „Ako môže človek veriť, že niečo je fakt, ak veda dokázala, že to nie je možné?“ a dochádza k záveru, že ak človek verí napriek tomu, že sa to prieči jeho rozumu, „jedná sa viac o nerozumnú poveru, než o vieru.“ ¹² Vysvetľuje, že by sme mali svoje rozumové schopnosti venovať „službe spoločnému dobru“, aby ľudské bytosti, ktoré „sa odlišujú nad všetky formy života vnímaním a rozumovými schopnosťami“, mohli neustále pracovať, „pokým nebude celé ľudstvo bezpečne zhromaždené v nedobytnej pevnosti poznania.“ ¹³