Práca a služba
Práca je univerzálny a základný aspekt ľudskej existencie. Ľudia prácou získavajú prostriedky na živobytie a využívajú mnohé zo svojich schopností. „Najlepší spomedzi ľudí sú tí, ktorí si povolaním získavajú živobytie a z lásky k Bohu, Pánu všetkých svetov, ho venujú sebe a svojim blízkym.“ 1
Práca je nevyhnutná pre pokrok a vytváranie bohatstva, nie len nášho osobného, ale aj bohatstva všetkých ľudí na svete. Osobné bohatstvo je prípustné vtedy, keď je zarobené čestnou prácou a jeho získavanie nie je spojené s vykorisťovaním druhých. „Bohatstvo,“ povedal ‘Abdu’l-Bahá, „je najchvályhodnejšie vtedy, ak je celá populácia bohatá. Ak však zopár ľudí vlastní nadmerné majetky a ostatní žijú v biede a toto bohatstvo neprináša žiadne ovocie ani úžitok, potom je svojmu majiteľovi len na príťaž.“ 2
Aby práca splnila svoj cieľ, nemožno ju zredukovať len na prostriedok uspokojovania toho, čo chceme a potrebujeme. Musí nájsť vyjadrenie v službe ľudstvu. Keď sa práca vykonáva v duchu služby, možno ju považovať za akt uctievania. „Každá snaha a úsilie, ktoré človek vynaloží z plného srdca, je uctievanie, ak je poháňané najvyššími motívmi a túžbou slúžiť ľudstvu,“ 3 znejú slová ‘Abdu’l-Bahu. „Toto je uctievanie,“ pokračuje, „slúžiť ľudstvu a starať sa o potreby ľudí.“ 4 Naviac, snaha vynaložiť čo najväčšie úsilie je neoddeliteľnou súčasťou služby ľudstvu. „Musíte sa stať výnimočnými v láske k ľudstvu, v jednote a súlade, v láske a spravodlivosti. V krátkosti musíte vynikať vo všetkých cnostiach ľudského sveta – vo vernosti a úprimnosti, spravodlivosti a oddanosti, v pevnosti a stálosti, vo filantropických činoch a v službe ľudskému svetu, v láske voči každej ľudskej bytosti, v jednote a súlade so všetkými ľuďmi, v odstraňovaní predsudkov a posilňovaní medzinárodného mieru.“ 5
Koncept služby je ústredným návykom bahájskeho života, či už ide o život jednotlivca alebo spoločenstva. „Boh nás obdaril očami, aby sme sa mohli pozerať na svet a pridŕžať sa všetkého, čo podporí rozvoj civilizácie a umenia žiť. Obdaril nás ušami, aby sme mohli počúvať poznatky učencov a filozofov a tieto poznatky šírili ďalej a využívali ich v živote. Zmysly nám boli dané na to, aby sme sa oddali službe všeobecnému blahu. To všetko preto, aby sme my, ľudia, výnimoční spomedzi všetkých ostatných foriem života vďaka svojej vnímavosti a rozumu, mohli pracovať, neustále a vo všetkých oblastiach, či už sa nám naskytne veľká alebo malá príležitosť, obyčajná alebo výnimočná, pokým nebude ľudstvo bezpečne zhromaždené v nedobytnej pevnosti poznania.“ 6