Ľudská podstata

„Rukami moci som ťa vytvoril a prstami sily som ťa stvoril. Vložil som do teba podstatu Svojho svetla,“ ¹ takýmito slovami Bahá’u’lláh na mnohých miestach opisuje skutočnú podstatu ľudskej bytosti. Téma vznešenosti človeka sa v bahájskych spisoch neustále objavuje. Týmto sa nepopiera existencia nižšej podstaty. Každý z nás má v sebe stopy, ktoré sme získali evolúciou počas tisícročí a ktoré máme spoločné so živočíšnou ríšou. Avšak mnohé vzorce správania, prevládajúce medzi zvieratami, neprísluchajú ľudskej bytosti. ‘Abdu’l‑Bahá vraví: „Človek má dve podstaty: duchovnú alebo vyššiu podstatu a materiálnu alebo nižšiu podstatu. Jednou sa približuje k Bohu a druhou žije len pre svet samotný. V ľuďoch vidíme známky obidvoch týchto pováh.“ ²

Každý z nás má potenciál odrážať Božie prídomky. Toto je význam toho, že človek bol stvorený na obraz Boží. „Pretože v človeku sa môžu všetky prídomky a mená Boha prejaviť v miere, ktorú neprekoná a neprevýši žiadna stvorená bytosť.“ ³ Dokážeme odrážať božské prídomky do takej miery, do akej očistíme zrkadlo svojho srdca a mysle pomocou modlitby, štúdia posvätných spisov a ich aplikácie, získavaním poznania, úsilím zlepšovať si správanie a prekonávať skúšky a ťažkosti, a vďaka službe ľudstvu.

Medzi sily, ktoré nám pomáhajú kultivovať naše skryté duchovné vlastnosti – napríklad láskavosť, spravodlivosť a dôveryhodnosť – patrí láska k Bohu, príťažlivosť ku kráse a smäd po poznaní. Pôsobenie týchto a ďalších povznášajúcich síl prispieva k tomu, aby sme viac uvažovali o zmysle života, a núti nás meniť zároveň seba aj spoločnosť.

Všetci máme schopnosť spoznať Božiu lásku a odrážať ju smerom k Jeho stvoreniu. „Aká to sila je láska!“ povedal ‘Abdu’l‑Bahá. „Vo svete stvorenia niet väčšej sily, než je sila lásky. Ak srdce človeka zahorí plameňom lásky, je pripravený všetko obetovať – dokonca aj svoj život.“ ⁴

S láskou je úzko spojená príťažlivosť ku kráse. Na jednej úrovni sa táto príťažlivosť prejavuje tým, že sa tešíme z prírodného sveta, zaoberáme sa umením a hudbou a reagujeme na vznešené myšlienky alebo vedecké teórie. Na inej úrovni sa príťažlivosť ku kráse stáva základom pre hľadanie poriadku, významu a transcendencie vesmíru.

Smäd po poznaní núti každého človeka hľadať plnšie pochopenie skutočnosti vo všetkých jej dimenziách – medzi mnohé z nich patrí napríklad pochopenie svojho charakteru, spoločnosti, pôsobenia duchovných síl a fyzického vesmíru. ‘Abdu’l‑Bahá vraví: „Prvé Bahá’u’lláhovo učenie hovorí o tom, že každý je povinný skúmať skutočnosť. Čo to znamená skúmať skutočnosť? Znamená to, že človek musí zabudnúť na to, čo si okolo neho ľudia vravia, a sám hľadať pravdu, pretože nevie, či to, čo počuje, sa zhoduje so skutočnosťou, alebo nie. Kdekoľvek nájde pravdu, toho sa musí držať a vzdať sa všetkého ostatného. Pretože mimo pravdy neexistuje nič iné, než predsudky a predstavy.“ ⁵ Bahá’u’lláh napísal, že „človek by mal poznať sám seba a doznať to, čo vedie k vznešenosti alebo poníženosti, sláve či pokoreniu, bohatstvu či chudobe,“ ⁶ a na inom mieste, že „ak uvažujeme nad každou stvorenou vecou, mali by sme dosvedčovať myriadu dokonalých múdrostí a naučiť sa myriadu nových a úžasných právd.“ ⁷