Život a smrť

Život človeka začína počatím. Vtedy sa duša spojí s embryom. Keď nastane smrť, telo sa navráti do sveta prachu, zatiaľ čo duša sa ďalej vyvíja v duchovných svetoch Božích.

„Myslieť si, že po smrti tela duch zaniká,“ povedal ‘Abdu’l‑Bahá, „je ako domnievať sa, že vták v klietke zahynie, keď sa jeho klietka rozbije. Hoci vták sa ani prinajmenšom nemusí zničenia svojej klietky báť. Naše telo je ako klietka a duch je ako vták… ak sa klietka rozlomí, vták bude aj naďalej žiť. Dokáže hlbšie cítiť, väčšmi vnímať a bude oveľa šťastnejší…“ ¹

Keď sa spojenie duše s telom skončí, bude duša naďalej pokračovať vo večnej ceste k dokonalosti. Bahá’u’lláh napísal, „Bude prejavovať znamenia Boha a Jeho prídomky a zjavovať Jeho milujúcu láskavosť a štedrosť.“ ²

Osvietená duša má neustále vplyv na rozvoj tohto sveta a pokrok ľudí, ktorí v ňom žijú. Pracuje ako „kvások, ktorý posobí vo svete bytia, a predstavuje podnecujúcu silu, vďaka ktorej sa prejavujú umenia a divy sveta.“ ³

Bahá’u’lláh píše, že druhý svet „sa od tohto sveta líši tak, ako sa tento svet líši od sveta dieťaťa v lone matky.“ ⁴ Rovnako ako maternica poskytuje prostredie pre počiatočný vývin človeka, je fenomenálny svet priestorom, kde si rozvíjame svoje duchovné vlastnosti a schopnosti, ktoré potrebujeme pre svoju ďalšiu cestu. Vďaka Božej štedrosti a milosti postupujeme aj na tomto, aj na druhom svete. Pre pokrok našich duší na druhom svete sú tiež podstatné dobré skutky vykonané v našom mene tu na zemi a úprimné modlitby našich príbuzných a priateľov.

Keď sa na smrť pozeráme v tomto svetle, nemusíme sa jej báť. Bahá’u’lláh o nej vraví ako o „poslovi radosti“. ⁵ Hovorí: „Si Moje panstvo a Moje panstvo sa nepominie. Prečo sa teda obávaš, že sa pominieš? Si Moje svetlo a Moje svetlo nikdy nevyhasne. Prečo máš strach, že vyhasneš? Si Moja sláva a Moja sláva sa nevytratí. Si Moje rúcho a Moje rúcho sa nikdy neobnosí.“ ⁶