‘Abdu’l‑Bahá, hlava bahájskej viery po zosnutí Bahá’u’lláha.

Význam ‘Abdu’l-Bahu

„Zriedkakedy som videl človeka, ktorého vzhľad by na mňa urobil väčší dojem,“ povedal profesor Cambridgeskej univerzity Edward G. Browne po tom, ako stretol ‘Abdu’l‑Bahu. „O veľkosti tohto muža a jeho sile nemôže pochybovať nikto, kto ho videl.“

Nech je však už osobnosť ‘Abdu’l‑Bahu akákoľvek príťažlivá či akékoľvek prenikavé sú Jeho výroky, nemožno takýmito prejavmi úcty a obdivu adekvátne zachytiť tak jedinečnú postavu v náboženskej histórii. Bahájske spisy potvrdzujú, že v osobe ‘Abdu’l‑Bahu spylunuli a úplne sa zharmonizovali navzájom nezlúčiteľné charakteristiky ľudskej povahy a nadľudského poznania a dokonalosti.

Stred Bahá’u’lláhovej Zmluvy

Otázka náboženského nástupníctva bola kritická vo všetkých náboženstvách. Napríklad nejasnosti ohľadom pravého nástupcu Ježiša a Muhammada viedli k rozličným interpretáciám posvätného písma a k hlbokým nezhodám aj v kresťanstve aj v islame.

Bahá’u’lláh tým, že určil ‘Abdu’l‑Bahu za Stred, ku ktorému sa budú všetci obracať, vytvoril prostriedok, pomocou ktorého sa Jeho posolstvo nádeje a celosvetového mieru mohlo rozšíriť do každého kúta planéty. Táto Zmluva je nástrojom, ktorý zabezpečil jednotu bahájskeho spoločenstva a uchoval integritu Bahá’u’lláhovho učenia. Bahá’u’lláhovo zjavenie by bez toho, aby malo vo svojom strede ‘Abdu’l‑Bahu, nemohlo byť predané ľudstvu, ani jeho význam by nebol plne pochopený.

‘Abdu'l-Baha prednáša v kostole Plymouth Congregational Church v Chicagu, 5. mája 1912.
‘Abdu'l-Baha prednáša v kostole Plymouth Congregational Church v Chicagu, 5. mája 1912.

‘Abdu’l‑Bahá interpretoval učenie viery Svojho Otca, uplatňoval jej doktríny a opísal ústredné črty jej administratívnych inštitúcií. Neomylne viedol a budoval veľmi rýchlo sa rozpínajúce bahájske spoločenstvo. Okrem toho dal Svojím osobným a sociálnym správaním ľudstvu trvalý príklad, ktorý môže nasledovať.

Hlásajúc životne dôležité pravdy

‘Abdu’l‑Bahá vo Svojich Spisoch a počas Svojich ciest neúnavne hlásal prominentým predstaviteľom, ako aj nespočetným skupinám ľudí aj jednotlivcom určité životne dôležité pravdy. Z nich spomeňme napríklad: „Nezávislé hľadanie pravdy, oslobodené od predsudkov či tradícií, jednotu celej ľudskej rasy, ktorá predstavuje pivotný princíp a fundamentálnu doktrínu viery, základnú jednotu všetkých náboženstiev, odstránenie všetkých druhov predsudkov, či už náboženských, rasových, triednych alebo národných, súlad medzi vedou a náboženstvom, rovnoprávnosť mužov a žien, tvoriacich dve krídla vtáka, na ktorých môže vták ľudstva vzlietnuť, zavedenie povinného vzdelania, prijatie celosvetového pomocného jazyka, odstránenie extrémov bohatstva a chudoby, ustanovenie celosvetového tribunálu pre rozpory medzi národmi, povznesenie práce vykonávanej v duchu služby na úroveň uctievania Boha, oslavu spravodlivosti ako vládnuceho princípu ľudskej spoločnosti a náboženstva ako opevnenia pre ochranu všetkých národov a ustanovenie trvalého a celosvetového mieru ako najvyššieho cieľa celého ľudstva.“

Služobník Slávy

‘Abdu’l‑Bahá viackrát potvtrdil, že je „poslom mieru a zmierenia“, „obhajcom jednoty ľudstva“ a že volá ľudstvo do „Kráľovstva Božieho“.

Napriek chvále a uznaniu, ktorej sa Mu dostávalo, ‘Abdu’l‑Bahá vždy jasne hovoril, že zdrojom Jeho myšlienok je Bahá’u’lláh. V liste adresovanom Svojim nasledovníkom v Amerike napísal: „Moje meno je ‘Abdu’l‑Bahá (doslova „Služobník Bahá’u’lláha“). Moja kvalifikácia je ‘Abdu’l‑Bahá. Moja skutočnosť je ‘Abdu’l‑Bahá. Moja chvála je ‘Abdu’l‑Bahá. Podrobenie sa Požehnanej Kráse (Bahá’u’lláhovi) je mojím slávnym a žiarivým diadémom a služba celej ľudskej rase je mojím neustálym náboženstvom… Nemám iného mena, iného titulu, inej chvály, ani nikdy mať nebudem, okrem mena ‘Abdu’l‑Bahá. To je moja túžba. To je moje najväčšie želanie. To je môj život večný. To je moja nehynúca sláva.“