Život ‘Abdu’l-Bahu

Večer 22. mája 1844 sa v histórii ľudstva odohrala významná udalosť. V meste Shíráz v Iráne oznámil Báb začiatok nového náboženského cyklu pre svet.

V ten istý večer sa o polnoci v Teheráne narodilo dieťatko. Bahá’u’lláh pomenoval Svojho novonarodeného syna ‘Abbás, na počesť Svojho vlastného otca. ‘Abbás si neskôr prial, aby Ho nazývali ‘Abdu’l‑Bahá, „Služobník Bahu“. Svojím životom zasväteným službe ľudstvu sa stal známym ako živé stelesnenie a príklad Bahá’u’lláhovho učenia.

Detstvo

Počas detstva žil ‘Abdu’l‑Bahá privilegovaným životom. Avšak len dovtedy, kým nenastalo kruté prenasledovanie Bábových nasledovníkov. Bahá’u’lláh bol z nich najprominentnejší. Bahá’u’lláhovo uväzenie znamenalo pre Jeho rodinu prudký životný zlom. Keď Bahá’u’lláhov osemročný syn uvidel vo väzení Svojho Otca so zanedbanými vlasmi a bradou, opuchnutým krkom od ťažkého oceľového goliera a telom zhrbeným pod tiažou reťazí, zanechalo to v jeho duši nezmazateľné stopy.

V decembri 1852 Bahá’u’lláha po štyroch mesiacoch prepustili z väzenia. Takmer okamžite bol aj so Svojou rodinou z Iránu vyhnaný. Už nikdy nemali vidieť svoju rodnú krajinu. Na ceste do Bagdadu sa ‘Abdu’l‑Bahovi urobili omrzliny na nohách. Veľmi smútil za Svojím maličkým bratom Mihdím, ktorý nebol dosť silný na to, aby túto strastiplnú cestu absolvoval.

Len čo prišli do Bagdádu, musel čeliť ďalšiemu bolestivému odlúčeniu, pretože Bahá’u’lláh odišiel na dva roky do hôr Kurdistanu. Kým bol milovaný Otec preč, trávil ‘Abdu’l‑Bahá čas tým, že čítal Bábove spisy a rozjímal nad nimi.

Služba Bahá’u’lláhovi

Keď sa Bahá’u’lláh končene vrátil, 12-ročný chlapec bol nesmierne šťastný. Hoci bol ‘Abdu’l‑Bahá veľmi mladý, už vtedy intuitívne vycítil, aké postavenie zastáva Jeho Otec. V nasledujúcich rokoch sa ‘Abdu’l‑Bahá stal Bahá’u’lláhovým zástupcom a tajomníkom.

Chránil Svojho Otca pred zbytočným obťažovaním a zlovôľou tých, ktorí Mu priali zlé. Stal sa vysoko váženým aj v kruhoch mimo nasledovníkov Jeho Otca, viedol konverzácie s mudrcmi a učencami na témy, ktorými sa zaoberali. Jeden komentár, ktorý napísal, keď nemal ešte ani dvadsať rokov, svedčí o tom, že už vtedy oplýval hlbokým poznaním a porozumením a pozoruhodne majstrovsky ovládal jazyk. Počas vyhnanstiev prebral ‘Abdu’l‑Bahá na seba tiež bremeno rozličných vyjednávaní s úradmi.

Počas posledného Bahá’u’lláhovho vyhnanstva v ‘Akke naďalej ochraňoval Svojho Otca, staral sa o Jeho nasledovníkov, dbal na chorých a chudobných v meste a obhajoval spravodlivosť pri jednaní s bezohľadnými dozorcami, surovými strážcami a nepriateľskými úradníkmi. ‘Abdu’l‑Bahá si vďaka Svojej štedrosti ducha, nesebeckej službe a dodržiavaniu princípov získal náklonnosť tých, ktorí Ho poznali, a časom obmäkčil aj nepriateľov s tými najtvrdšími srdciami.

Stred zmluvy

Bahá’u’lláh vo Svojej Najsvätejšej knihe uzavrel so Svojimi nasledovníkmi zmluvu, ktorá ich zaväzovala, aby sa po Jeho smrti obrátili k ‘Abdu’l‑Bahovi, ktorého opisuje ako „Toho, koho Boh určil, Ktorý pochádza z tohto pradávneho Koreňa.“ ‘Abdu’l‑Bahova autorita ako „Stredu zmluvy“ bola ustanovená aj v iných textoch, vrátane Bahá’u’lláhovej Poslednej vôle.

Po Bahá’u’lláhovom zosnutí dozeral ‘Abdu’l‑Bahá na rozširovanie viery Svojho Otca na nových územiach, vrátane Severnej Ameriky a Európy. Prijímal neustály prílev pútnikov prichádzajúcich z Východu aj zo Západu, udržiaval rozsiahlu korešpondenciu s bahájmi a záujemcami vo všetkých častiach sveta a žil príkladný život služby obyvateľom ‘Akky.

Mladší ‘Abdu’l‑Bahov nevlastný brat, Mirza Muhammad ‘Alí, Mu závidel Jeho autoritu a pokúšal sa ju podkopávať a zmocniť sa jej. Usiloval sa podnecovať ďalšie podozrenia voči ‘Abdu’l‑Bahovi medzi už aj tak nepriateľsky naladenými úradmi. Následkom toho boli obnovené reštrikcie, ktoré sa dovtedy počas roky trvajúceho väzenia postupne uvoľňovali. Hoci tieto útoky spôsobovali ‘Abdu’l‑Bahovi a jeho lojálnym nasledovníkom veľkú bolesť, nepodarilo sa im narušiť jednotu v spoločenstve ani šírenie bahájskej viery.

Cesty na Západ

V roku 1907 začal ‘Abdu’l‑Bahá sťahovať Svoju rodinu z ‘Akky do Hajfy ležiacej na druhej strane zálivu. V Hajfe na úpätí hory Karmel postavil dom. V roku 1908 vyústil zmätok v Otomanskom hlavnom meste do Revolúcie mladých Turkov. Sultán prepustil všetkých náboženských a politických väzňov ríše. ‘Abdu’l‑Bahá bol po desaťročiach strávených vo väzení a vo vyhnanstve konečne slobodný.

Napriek nesmiernym výzvam pokračovala v strede hory práca na Bábovej hrobke, na mieste, ktoré určil Samotný Bahá’u’lláh. V marci 1909 mohol ‘Abdu’l‑Bahá umiestniť Bábove pozostatky do svätyne, ktorú postavil.

Nasledujúci rok odišiel ‘Abdu’l‑Bahá z Hajfy do Egypta, kde strávil jeden rok. Stretával sa s diplomatmi, intelektuálmi, náboženskými vodcami a novinármi. Na sklonku leta 1911 odplával do Európy. Pred tým, než odcestoval do Londýna, zastavil sa vo francúzskom letovisku Thonon-les-Bains.

10. septembra 1911 predniesol ‘Abdu’l‑Bahá z kazateľnice kostola City Temple v Londýne prvú verejnú prednášku vo Svojom živote. Následný mesačný pobyt v Anglicku vypĺňal neúnavnou činnosťou, propagujúc Bahá’u’lláhovo učenie a jeho využitie na riešenie súčasných záležitostí a problémov. Robil verejné prednášky, stretával sa s novinármi a zhováral sa s ľuďmi. Počas dní strávených v Londýne a následne v Paríži vytvoril vzor, ktorý opakoval počas celého Svojho cestovania.

Na jar 1912 sa ‘Abdu’l‑Bahá vydal na deväťmesačnú cestu po Spojených štátoch a Kanade. Cestoval od jedného pobrežia k druhému, oslovujúc obecenstvo každého pôvodu, stretávajúc ľudí všetkých spoločenských vrstiev a postavení. Na konci roka sa vrátil do Británie a na začiatku roku 1913 do Francúzska, odkiaľ išiel do Nemecka, Maďarska a Rakúska. V máji sa vrátil do Egypta a 5. decembra 1913 do Svätej zeme.

‘Abdu’l‑Bahova cesta na Západ významne prispela k šíreniu Bahá’u’lláhovho učenia a k pevnému ustanoveniu bahájskych spoločenstiev v Európe a Severnej Amerike. Na oboch kontinentoch sa Mu dostalo uznanlivého privítania od významných poslucháčov, ktorí sa zaoberali stavom modernej spoločnosti a otázkami ako napríklad mier, práva žien, rasová rovnoprávnosť, sociálne reformy a morálny rozvoj.

‘Abdu’l‑Bahá počas Svojich ciest hlásal, že dlho očakávaná doba zjednotenia ľudstva nastala. Často rozprával o potrebe vytvoriť sociálne podmienky a medzinárodné politické nástroje potrebné na ustanovenie mieru. O menej než dva roky sa jeho zlé predtuchy celosvetového konfliktu stali realitou.

Veľká vojna

Keď vypukla prvá svetová vojna, ‘Abdu’l‑Bahova komunikácia s bahájmi v zahraničí bola takmer úplne prerušená. Vojnové roky trávil tým, že sa staral o materiálne a duchovné potreby ľudí okolo Seba. Osobne organizoval rozsiahle poľnohospodárske práce, čím odvrátil hladomor vo všetkých oblastiach v okolí Hajfy a ‘Akky. Jeho služba ľudu Palestíny bola ocenená tým, že Mu bol v apríli 1920 udelený titul Rytier Britského Impéria.

Počas vojnových rokov vytvoril ‘Abdu’l‑Bahá jedno z najvýznamnejších diel Svojho pôsobenia: napísal štrnásť listov, spoločne známych ako Tablets of the Divine Plan (Desky Božího Plánu), adresovaných bahájom Severnej Ameriky, v ktorých vytýčil duchovné vlastnosti a postoje ako aj praktické kroky potrebné pre šírenie bahájskeho učenia na celom svete.

Záverečné roky života

‘Abdu’l‑Bahá bol vo Svojom pokročilom veku neobyčajne čulý. Bol milujúcim otcom nielen pre bahájske spoločenstvo v Hajfe, ale aj pre rozrastajúce sa medzinárodné hnutie. Vo Svojej korešpondencii riadil globálne úsilie založiť organizovaný rámec pre spoločenstvo. Stretával sa s prúdom pútnikov prichádzajúcich do Svätej zeme, čo bol ďalší spôsob, akým inštruoval a povzbudzoval veriacich z celého sveta.

Keď vo veku 77 rokov 28. novembra 1921 ‘Abdu’l‑Bahá zomrel, Jeho pohrebu sa zúčastnilo desaťtisíc smútiacich ľudí rozličného náboženského pôvodu. Obdivovanú osobnosť ‘Abdu’l‑Bahu ľudia spontánne velebili ako Toho, Kto viedol ľudstvo na „cestu pravdy“, ako „pilier mieru“ a stelesnenie „slávy a veľkosti“.

‘Abdu’l‑Bahove telesné pozostatky boli uložené k odpočinku do jednej z miestností v Bábovej svätyni na hore Karmel.