Bábovo hnutie

Šírenie Bábovho posolstva vyvolalo v Perzii ešte väčšie nepokoje, než udalosti, ktoré sprevádzali príchod Ježiša Krista do Svätej zeme takmer pred dvetisíc rokmi. Od roku 1845 do roku 1847 sa krajinou prehnala vlna vášnivého skúmania. Počas nespočetných zhromaždení ľudia v úžase počúvali svedectvá Bábových nasledovníkov. Princípy, štandardy a zákony, ktoré presadzovali, sa stali výzvou pre celú štruktúru spoločnosti. Posolstvo inšpirovalo tisícky a tisícky ľudí, ktorí postupne prijímali Bábovo učenie a stali sa známymi ako nasledovníci Bába.

Bábovi nasledovníci museli čeliť prudkej opozícii zo strany predstaviteľov vládnucej moci, ktorú poháňal strach a závisť. Navzdory tomu sa intenzívna oddanosť Bábových nasledovníkov šírila medzi členmi cirkvi, v obchodnej triede a vo vyšších kruhoch spoločnosti. Jedným z najneočakávanejších prívržencov Bábovej veci bol skvelý teológ nazývaný Vahíd, „Jedinečný“. Panovník vyslal svojho dôveryhodného radcu, aby v jeho mene Bába vypočul. Kráľ si želal získať spoľahlivé informácie z prvej ruky o hnutí, ktoré sa šírilo v jeho krajine. Keď sa šach dozvedel o Vahídovom rozhovore s Bábom, nariadil, aby Bába okamžite priviedli do Teheránu. Ministerský predseda sa bál, že príde o svoju pozíciu, ak aj šach podľahne Bábovmu čaru. Vydal preto namiesto toho rozkaz, aby Bába uväznili v odľahlej pevnosti Máh-Kú v blízkosti tureckej hranice. Pred šachom toto rozhodnutie ospravedlnil tým, že Bábov príchod by mohol v hlavnom meste vyvolať veľké verejné nepokoje a neporiadok.

Mírzá Husayn-‘Alí

Najvýznačnejšou osobnosťou, ktorá prijala Bábovu Vec, bol syn bohatého ministra. Mírzá Husayn-‘Alí bol vysoko vážený mladý šľachtic, ktorý odmietol postavenie na šachovom dvore. Namiesto toho sa staral o utláčaných a chudobných. Jedného dňa prišiel do Teheránu Mullá Husayn, prvý Bábov veriaci. Jeho Majster mu prikázal, aby vyhľadal prominentného človeka, ktorý bude obzvlášť vnímavý voči Jeho posolstvu.

Mírzá Husayn-‘Alí okamžite zareagoval na list, ktorý dostal od Bába. Uznal, že list je Božským Zjavením. „Každý, kto verí v Korán,“ povedal, „a uznáva jeho Božský pôvod a napriek tomu čo i len na chvíľku zaváha prijať, že tieto hlboko dojímavé slová sú obdarené rovnakou oživujúcou silou, sa určite zmýlil vo svojom úsudku a ďaleko zblúdil z cesty spravodlivosti.“

Hoci sa títo dvaja muži nikdy nestretli, Báb si bol vedomý toho, že Mírzá Husayn-‘Alí, nazývaný Bahá’u’lláh, bol „Ten, Koho Boh prejaví“, Božský Vzdelávateľ, ktorého príchod Báb zvestoval.

Historická konferencia

Kým bol Báb uväznený na severe Iránu, Jeho vec sa ďalej šírila po celej krajine. V júni 1848 sa veľká skupina Jeho nasledovníkov stretla v dedine Badasht. Toto stretnutie sa stalo okamihom historického obratu. Prejednávali na ňom otázky týkajúce sa ich hnutia, to, ako dosiahnuť svoje ciele tvárou v tvár silnejúcej opozícii a ako oslobodiť Bába. Práve tu v Badashte si uvedomili, že Bábovo poslanie predstavovalo náhle, úplné a dramatické odlúčenie od náboženských a sociálnych tradícií minulosti.

Medzi prítomnými bola aj poetka Táhirih. Účastníci konferencie boli uchvátení tým, ako jasne objasňovala dôsledky Bábovho príchodu. Vyhlásila, že Báb je dlho očakávaným Prejavom Božím a zakladateľom nového a nezávislého náboženského zriadenia. Aby to demonštrovala, pri jednej príležitosti si zložila závoj, ktorý vyžaduje moslimská tradícia. Tento jej čin sa stal pre niektorých Bábových nasledovníkov ťažkou skúškou. Správy o tejto udalosti ešte viac podnietili nepriateľstvo zo strany moslimskej cirkvi.

Prevraty naprieč Perziou

Po konferencii v Badashte sa približne 300 Bábových nasledovníkov ocitlo v obkľúčení v malom tábore, ktorý narýchlo postavili okolo odľahlej svätyne v provincii Mázindarán. Nadšene pochodovali cez provinciu hlásajúc, že prišiel Prisľúbený, za čo ich miestni kňazi odsúdili za kacírov a poštvali proti nim ľudí z niekoľkých dedín. Nový ministerský predseda nariadil zlikvidovanie Bábových nasledovníkov a na podporu bojového ťaženia miestnych kňazov bola nasadená armáda.

Obliehanie svätyne Shaykh Tabarsi prinieslo neočakávané pokorenie Bábových protivníkov. Počas niekoľkých mesiacov sa pokúšala Bábových nasledovníkov premôcť jedna armáda za druhou, pričom v každej z nich bolo niekoľko tisíc vojakov. Títo nevycvičení, nevybavení, „Bohom opojení“ študenti sa hrdinsky bránili organizovanej vojenskej sile, ktorú podporovali miestni obyvatelia, požehnávala im cirkev a zabezpečovali ju štátne zdroje.

Napokon však boli Bábovi nasledovníci, oslabení hladom a stratou veľkého percenta svojich členov, vrátane Bábovho prvého žiaka Mullu Husayna, donútení vzdať sa. Ich nepriatelia zložili prísahu na Korán, že keď opustia pevnosť, získajú slobodu. Len čo však Bábovi nasledovníci opustili pevnosť, okamžite ich napadli. Mnohých hneď zabili, iných zajali a umučili na smrť a tých, ktorí prežili, zbavili majetku a predali do otroctva.

Podobné scény sa odohrali na dvoch ďalších miestach. V Nayríze a Zanjane prišli vojenské sily štátu na pomoc davom vyprovokovaným do stavu šialenstva. V Nayríze ani taká vedúca osobnosť, akou bol Vahíd, nedokázala upokojiť zúrivosť miestnych úradov a hnev obyvateľov, ktorý úrady roznietili. Vahíd zahynul počas masakru, ktorý nasledoval po zajatí malej pevnosti, do ktorej sa Bábovi nasledovníci uchýlili. Aj v Nayríze, tak ako v Tabarsí, sa obrancovia pevnosti vzdali, keď nepriateľ falošne prisahal na Korán, hlásajúc prímerie a priateľstvo. Zajatcov vzápätí pozabíjali.

Zničujúca rana

Premiér Amir Kabir bol rozhodnutý, že udrie priamo v srdci povstania. Bába previezli do Tabrízu, kde mali poprední učenci rozhodnúť, či sa prípad týka viac náboženského alebo civilného práva. Podľa očakávaní premiéra kňazi ochotne spolupracovali a podpísali rozsudok smrti založený na obvinení z kacírstva. Báb bol verejne popravený za nesmierne pozoruhodných okolností na poludnie 9. júla 1850.

Bábova poprava zakrátko po násilných úmrtiach väčšiny prominentných ľudí, ktorí vieru podporovali, predstavovala pre Bábových nasledovníkov zničujúcu ranu. Obrala spoločenstvo o vedenie, ktoré potrebovalo, nielen na to, aby odolalo stále silnejúcemu prenasledovaniu, ale aj na to, aby si udržalo morálnu charakternosť správania, ktorú presadzoval Báb.

Bábovi nasledovníci neustále zdôrazňovali, že ich jedinou úlohou je hlásať nové duchovné a sociálne učenie, ktoré zjavil Báb. Zároveň verili tomu, že ich povinnosťou je brániť seba a svoje rodiny, pod podmienkou, že nebudú útočiť. Keď však táto krutá represia odstránila vedúce ruky tých, ktorí pochopili Bábovo posolstvo, dalo sa predpokladať, že násilné prvky medzi Bábovými nasledovníkmi nedokážu udržať pôvodnú disciplínu.

Toto sa prejavilo 15. augusta 1852, kedy dvaja Bábovi nasledovníci vystrelili na šacha z pištole. Kráľ vyviazol bez závažných zranení, pretože zbraň bola nabitá iba muníciou používanou na vtáky. Avšak pokus o monarchov život spustil novú vlnu perzekúcií v miere, ktorá ďaleko presahovala to, čo krajina doteraz zažila. Tisícky mužov žien a detí prišli o život hrôzostrašne krutými spôsobmi. Nasledovníci Bába sa stali obeťami prenasledovania miestnych úradov, boli označovaní za odpadlíkov a zbavovaní majetku. V Teheráne sa rozliční remeselníci – pekári, mäsiari, tesári a iní – predháňali v tom, kto vymyslí krutejší spôsob mučenia skupiniek Bábových nasledovníkov.

Mnohí historici a komentátori, z ktorých niektorí boli na vlastné oči svedkami týchto udalostí, písali o prenasledovaní Bábových nasledovníkov, o skutkoch odvahy, ktoré Ním boli inšpirované, a o Jeho vlastnom čare a oslnivosti.

Nová vlna perzekúcií posmelila aj tých, ktorí si želali umlčať rozhodnú a stále výrečnejšiu Táhirih. No keď sa dozvedela, že ju odsúdili na smrť, povedala žalárnikovi, ktorý ju strážil: „Môžete ma zabiť, kedykoľvek sa vám zažiada, ale nemôžete zastaviť emancipáciu žien.“

Koniec Bábovho zriadenia

Na krátku dobu sa celá Perzia ocitla vo víre sociálnych zmien. To, že sa táto transformácia neuskutočnila, bol následok intervencií zo strany náboženských a politických vodcov, ktorí sa obávali, že Báb ohrozí autoritu, ktorú im zaručovali ich pozície.

Bezhraničná krutosť týchto vodcov zlomila a vyčerpala Bábových nasledovníkov, zbavila ich všetkých zdrojov a vedúcich osobností. No ich obete neboli márne. Báb, už len vďaka tomu, že prišiel, dal svetu najavo, že konečne nastal úsvit „Dňa Božieho“, na rozdiel od starodávnych prorokov, ktorí očakávali ďalekú budúcnosť, kedy sa „zem naplní poznaním slávy Pána“. Umožnil tak príchod ešte väčšieho Zjavenia, ktoré mal priniesť Bahá’u’lláh.