Povaha a správanie

Stredobodom duchovného života je rozvoj duchovných vlastností, ktoré nám pomáhajú na našej večnej ceste k Bohu. Na tomto svete je pestovanie týchto vlastností neoddeliteľné od neustáleho zušľachťovania nášho správania. Naše činy tak môžu stále viac odrážať vznešenosť a bezúhonnosť, ktorou je obdarená každá ľudská bytosť. ‘Abdu’l­Bahá hovorí:

„Musíme sa neustále a bez oddychu usilovať, aby sa v človeku rozvinula jeho duchovná podstata, a s neúnavnou energiou sa snažiť pozdvihnúť ľudstvo k vznešenosti jeho skutočného a zamýšľaného postavenia.“ ‘Abdu’l­Bahá

Duchovné vlastnosti sa rozvíjajú v živnej pôde rastúcej lásky a poznania a v súlade s božským zákonom. Keď naše srdce a myseľ poznáva Boha, začína prekvitať naša vyššia podstata. Stále jasnejšie rozlišujeme medzi tým, čo prispieva k povzneseniu, a tým, čo vedie k poníženiu. Čoraz väčšmi rozumieme hmotnému vesmíru, človeku, spoločnosti a životu ducha. Láska rastie s poznaním a skutočné porozumenie sa cibrí láskou.

K takémuto rozvoju prispieva mnoho činiteľov. Patria medzi ne modlitba, rozjímanie, vôľa učiť sa a neustále každodenné úsilie, obzvlášť v službe ľudstvu. Ak sa človek, ktorý sa snaží žiť duchovný život, príliš sústredí na seba, môže ho to brzdiť. Bahá’u’lláh píše, že by sme mali svoje myšlienky upriamiť na to, čo „posvätí ľudské srdcia a duše“. A pokračuje: „Toto sa dá najlepšie dosiahnuť čistými a svätými skutkami, cnostným životom a dobrým správaním.“ ‘Abdu’l­Bahá napísal: „Aký znamenitý, aký úctyhodný je človek, ak povstane, aby naplnil svoju zodpovednosť, aké biedne a opovrhnutiahodné je, ak nehľadí na blaho spoločnosti a mrhá svoj vzácny život na napĺňanie svojich vlastných sebeckých záujmov a osobných výhod.“

O našom úsilí rozvíjať si duchovné vlastnosti môžeme premýšľať aj ako o ceste, po ktorej kráčame s naším Pánom, vytrvalo a učenlivo, bez pocitov viny, prijímajúc skutočnosť, že chyby sú nevyhnutné. Nikdy však nestrácame zo zreteľa to, čo je v nás ukryté. Hoci sa nevyhneme ťažkostiam a prekážkam, je to radostná cesta plná šťastia.

Medzi najväčšie nebezpečenstvá na tejto celoživotnej ceste postupného zušľachťovania povahy patria pokrytectvo, pocit nadradenosti a pýcha. Tieto črty krivia celé duchovné snaženie a podkopávajú jeho základy. Bahá’u’lláh napísal:

„Ó deti ľudí! Neviete azda, prečo sme vás všetky stvorili z rovnakého prachu? Aby sa nik nemohol povyšovať nad ostatných. V srdci neustále uvažujte o tom, ako ste boli stvorené. Keďže sme vás všetky stvorili z rovnakej podstaty, musíte byť ako jedna duša, kráčať tými istými nohami, jesť tými istými ústami, prebývať v tej istej krajine, aby sa vďaka vašim skutkom a činom mohli z vašej najvnútornejšej bytosti vyjaviť znamenia jednoty a podstata odpútanosti. Takto vám radím, ó zhromaždenie svetla! Dbajte na túto radu, aby ste zo stromu úžasnej slávy mohli získať plody svätosti.“ Bahá’u’lláh